January 2011

Šibenicá.. xD

31. january 2011 at 21:42 | Nie až taká optimistická ako očakávala→ Luls |  .diaries
Vitajte na mojom novom blogu. Bude tu minimálna návštevnosť (dúfam) a maximum článkov (tiež dúfam)

Mám optimistickú náladu. Takže si to vážte a prečítajte si tento krásne a šťastne naladený článok, ktorí vám ponúkam. Ani neviem prečo som šťastná. Z nového začiatku? S pocitu spokojnosti, že viem, že aspoň pár mesiacov (dúfam, že aj dlhšie) tu nikto z mojej reality nenatrafí? A teraz k vám. Pár Affs z bývalého blogu som sa ozvala. Tým najlepších, najzlatším a tým čo majú úžasné články. Prepáčte, ak som na niekoho zabudla. Pozdejšie sa mu, možno, ozvem. Nebudem spriateľovať, iba budem mať favorite sites. 

Takže, určite Vám musím oznámiť jednu zásadnú vec. Čakajte záplavu článkov o mojom živote. 

A teraz idem cvičiť na klavíri. No, nie teraz, ale keď toto dopíšem. A zajtra mám ťažký deň v škole, tak mi držte palce. Anglina, deják, slovina a klavír poobede. Bože.. okey.. upadám do depresie.

já. :D



Bye

Forever,and ever,I give you my ♥ and I...

31. january 2011 at 20:40 | Lus |  .diaries
Mám chuť písať. Takú strašnú až vôbec neviem o čom. Preto píšem. To, čo príde na klávesy. Ťukám písmenko po písmenku s tým, že to bude dávať aspoň trošku zmysel. Doteraz to žiadny zmysel nemá. Preto hľadím von z okna a premýšľam. Najprv o ničom. Potom o sebe, o mojom živote, čo chcem, čo mám a čo mi chýba. Rozmýšľam tak dlho, až mi slnko začne vadiť. Stiahla som sa. Tárala som sa po izbe s mdlým výrazom psychopata. Keď som si to uvedomila, čudovala som sa. Straším tu samú seba. Áno, som divná.Konečne by som mohla robiť niečo zmysluplné.  Začať čítať. Mohla by som konečne dočítať aspoň jednu s tých sto kníh, ktoré som začala a nikdy nedočítala. Lebo ma prestali baviť. Nerada čítam konce. Sú šťastné. Až príliš šťastné. Nechcem si vytvoriť ilúziu o krásnom svete, na ktorí sa mám dívať s ružovými okuliarmi. Chcem vidieť a žiť s pravdou. Preto konce zásadne nečítam. Sú vymyslené. Dobro vždy zvíťazí nad zlom. Niekedy je mi až ľúto tých psychopatických ježibáb a černokňažníkov na drogách. No dôvod, prečo sú zlý vôbec nechápem. A tí zatrpknutí spisovatelia chcú len zarábať. Preto nepíšu o smutnom živote ježibaby, ktorej rodičia ju v 14 vykopli z domu, a ktorá pracovala v obchode ako upratovačka len preto, aby si zarobila na kúsok jedla. Preto, teraz žerie malé deti. Nemá na jedlo. Rozmýšľali ste niekedy nad tým? Nad tým smutným osudom "zlých" postáv. A potom si docupitajú k jej domčeku nejaké skurvene bohaté deti, ktoré boli také rozmaznané, že sa ich ich mama zbavila a začnú jej jesť posledné kúsky obživy a domova. Aj ja by som ich zožrala.  A ona, keď ich išla uvariť, ešte im aj ponúkla pomoc ako správne nasadnúť na lopatu (zabudla som čo to bolo) a oni to svinsky využili a zabili ju. Je to spravodlivé? Som toho názoru, že nie.Síce som tak, ako podľa mňa každý vyrastala na rozprávkach, ale pochopila som význam rozprávok inak ako ostatný. Možno aj inak ako vy. Dobre, asi to beriem až príliš čierne, ale toto je môj názor, moja pravda. A aj keby ste ma mučili, tak ju nezmením.


About me... psychical on the bottom

31. january 2011 at 20:38 | Perfectly boring Lusie |  .diaries

Hojte. Takže wazzup? No, chcem aby ste o mne niečo vedeli. Možno to ani čítať nebudete. Určite to ani čítať nebudete, ale ja chcem. Chcem , aby ste to vedeli. Vlastne aj sama sa chcem opísať. Možno budem aj prekvapená čo si o sebe myslím. Za tou krásnou čiarou, ktorá oddeľuje perex od článku sa dozviete viac. 

Takže. Základná informácia je, že som šibnutá. Je podstatné to vedieť predtým, než toto začnete čítať. Odteraz, len na vlastné riziko.

Born of death, forget in war, saved by love ♥

31. january 2011 at 20:35 | Lovely girl |  .stories
Uf.. dávno som nič vlastné nenapísala. Takže.. púšťam sa do toho. Z nápadom z rána, keď som sa pred mamou tvárila, že spím, aby ma neposlala upratovať. Bude to zamilované. A čo? Mám chuť niečo také napísať. Aspoň niekto nech je v láske šťastný. No, a ten začiatok sa mi veľmi nepáči, ale koniec je lepší. Soo here it is ♥

"Láska je mocnejšia ako sila a múdrejšia ako filozofia."
Oscar Wilde

I want it .. let it cost - what it cost

31. january 2011 at 20:33 | Lusiet |  .stories
Chcem byť perfektná. A tiež chcem...chcem mať všetko čo budem potrebovať, no aj veci, ktoré budú niekde len tak pohodené a budú mi na nič.Chcem sa cítiť skvelo aj v tých najhorších chvíľach. Chcem aby mi na ničom a nikom nezáležalo, pretože len tak mi bude dobre. Chcem počúvať non-stop tie najkrajšie songy a chcem počúvať ľudí okolo, ako si hovoria, že tá baba je úžasná. Chcem žiť podľa seba a nie podľa iných. Chcem plný šatník oblečenia, ktoré si nikdy neoblečiem a ďalšie dve skrine v ktorom budú na každý deň iné kúsky. Chcem cestovať po svete a chcem navštíviť všetky kúty sveta s fotoaparátom, slnečnými okuliarmi, malým kufríkom s oblečením a pár bankovkami zrolovanými do gumičky. Chcem chlapca, ku ktorému môžem prísť s vyťahaným tričkom, s neupravenými vlasmi, s rozmazaným make-upom, s červenými očami z neustáleho plaču a chcem, aby to prvé čo povie bolo: "Zlato, si prekrásna. Milujem ťa." a aby to tak aj myslel. A chcem aby som nemala zábrany a robila to, čo chcem ja, pretože je lepší blázon s nápadmi ako blbec bez fantázie. No keďže viem, že keď má niekto v živote cestu bez problémov, tak to nie je tá správna chcem aby nebolo všetko dokonalé. Chcem aby som aspoň pár krát spadla do blata, aby ma ošpliechalo auto, keď pôjdem po chodníku, chcem aby som si roztrhala najobľúbenejší a najdrahší kus šiat a potom kvôli tomu preplakala celú noc. Chcem aby som stratila kľúče od bytu a musela počkať celú noc pred dverami, aby ráno niekto prišiel, a opravil to. No chcem mať aj priateľov, ktorí, keby museli položili by za mňa ruku do ohňa a aby som sa mohla na nich spoľahnúť. Ja bohužiaľ viem, že sa to nestane, ale na svete existuje len jedno hrdinstvo. Vidieť svet taký aký je, a milovať ho.


Stratená

31. january 2011 at 20:32 | Lusie♥ |  .stories
Sedela pri okne a rozmýšľala, čo urobí. Pozerala ako kvapky dažďa stekajú po okne. Vonku bola hmla a už druhý deň pršalo. Zrazu jej zapípal mobil. Bol na kraji skrine , a keďže sa vybrovaním posúval mohol ľahko spadnúť so skrine. Obratne sa zdvihla s postele a stihla ho chytiť pred tým ako spadol. Prišla jej SMS-ka od Sama : - Čakám ťa pri lese. Chcem sa s tebou porozprávať. -
Prečo sa s ňou chce stretnúť? Položila mobil na stôl a pozrela sa do skrine. Rozmýšľala, čo si oblečie.Na vzhľade jej záležalo. Vybrala si nové tyrkysové tričko s ružovým nápisom a síce trochu ošúchané, ale stále jej obľúbené modré rifle. Zobrala mobil , kľúče a potichu prešla po schodoch a cez obývačku do haly aby nevyrušila mamu pri pozeraní jej obľúbeného seriálu. Vykĺzla... Pri odchode ešte pohladkala svojho psa - čierneho nemeckého vlčiaka. Bývala vo veľkom meste. Na jednej strane boli kopce a na druhej more, no nič s toho ste nevideli cez tie veľké budovy. Bývala na kraji mesta, pri kopcoch. Ako malá to tam zbožňovala. Milovala ten výhľad keď vybehla na lúku pod lesom. Videla všetko. Kopce, more, mesto... Tam sa mali stretnúť.
           

Ani sama nevedela prečo, ale išla dosť rýchlo. Vždy sa na Sama tešila. Už ho videla. Sedel tam, na malom stromčeku, ktorý asi strhol vietor. Zdvihol hlavu. Vedela, že ju uvidel ale nevenoval jej najmenší úsmev. Niečo nie je v poriadku...
- Sam ! - zvolala.
- Ahoj Mia. - povedal bez nadšenia , skoro smutným hlasom.
- Čo sa stalo? - spýtala sa ustarosteným hlasom. Samovo správanie sa jej vôbec nepáčilo. Hádam ju len nechce opustiť? Nie, to by jej neurobil... ona by to nezniesla.
- Ja, už... - začal - nechcem s tebou viac byť. -
Mia stíchla. Nie, to nemôže byť pravda. To len tak povedal. Nie je dnes 1. apríl? Nie...
Stála tam, a hľadela mu do očí. Hľadala najmenšiu známku smiechu. Nič. Bola to pravda. V jeho očiach bol smútok, súcit...
- Ale....ale prečo? - spýtala sa Mia.
Sam nič nepovedal. Vstal a vybral sa preč.
Nechápala. Čo sa stalo?
- N-i-e...- vydala zo seba zničene. - Nie...-
Rozvzlykala sa. Spadla na mäkkú trávu. Nechcela už nič. Len zomrieť.

Na ďalší deň ju našli na pláži, kde ju vyplavilo more...

Rozlúčka

31. january 2011 at 20:31 | Lusie^ |  .stories
Buch *spadla jej taška s knihami na zem*
U mňa je to zvyčajné. Často krát sa vrátim s knižnice aj s vyše desiatimi knihami. A potom doma nerobím nič iné, iba čítam knihy a píšem svoje vlastné poviedky, básne a knižky. Mám ich už veľa, a zaplnila som tým určite aspoň 5 zošitov, takže som sa rozhodla, že niečo dám aj na web. Pre takú elektronickú pamiatku, keby mama niečo vyhodila do zberu. Takže odteraz Vás budem otravovať o niečo viac. Ďakujem za trpezlivosť  Ako prvú tu dám moju prvú krátku báseň. Mne osobne sa už zdá trošku detská ale predsa len, je prvá, takže tu musí byť. Viac v CČ 



Začiatok konca

Neviem kde a neviem kam,
do strašnej tmy sa vyberám.
Aha! Svetlo na konci tunela...
tá šanca nikdy neumiera

Ja rodine dávam večné zbohom
a slzy sa mi tlačia do očí,
ale cesta ktorú mám,
sa ešte nekončí.

Podlamujú sa mi kolená,
od vyčerpania padám.
V tme som celkom sám.

Tu svetlo zrazu zočím,
a všetko sa mi točí.
Tá krása je to posledné,
čo nájdem a čo uvídím.




Death by me

31. january 2011 at 20:28 | Mass Murder |  .stories
Ja len tak krátko. Že či ste si všimli, že ľudia pri samovražde väčšinou padajú dolu. Keď sa topia, keď skočia z budovy, keď sa strelia padnú na zem, keď ich niečo prejde, prtlačí ich to k zemi.. Takže klesnú ešte aj vtedy, keď zomierajú...