Born of death, forget in war, saved by love ♥

31. january 2011 at 20:35 | Lovely girl |  .stories
Uf.. dávno som nič vlastné nenapísala. Takže.. púšťam sa do toho. Z nápadom z rána, keď som sa pred mamou tvárila, že spím, aby ma neposlala upratovať. Bude to zamilované. A čo? Mám chuť niečo také napísať. Aspoň niekto nech je v láske šťastný. No, a ten začiatok sa mi veľmi nepáči, ale koniec je lepší. Soo here it is ♥

"Láska je mocnejšia ako sila a múdrejšia ako filozofia."
Oscar Wilde


Cause all my life I felt this way but I could never find the words to say
Hurts

"No, tak ideš? Pôjde s nami aj Sofie." ozývalo sa s môjho starého telefónu.
"Vieš, neviem či ma mama pustí." pokúšala som sa s toho vyhovoriť. Nemala som náladu. Nerada chodím von. Nikoho nepoznám. A nie som rada stredobodom pozornosti. No keď mám ísť s Katerine a so Sofie, určite by sa na nás každý pozeral. 
"Ale no tak, spýtaj sa jej. Určite ťa pustí." 
"Ja fakt nemôžem." ďalej som sa vyhovárala.
"No super, zasa nikde nejdeš. A teraz ani basket nemáš! Ďakujeme pekne. " vyčítala mi.
"Dobre no. Skúsim zdrhnúť." rozhodla som sa. Nechcela som sa s nimi pohádať. Aspoň dnes nie.
"Diks, takže potom o štvrtej u mňa. Sofie príde tiež."
Bolo pol štvrtej. Mala som hrozné vlasy, strhanú tvár a uplakané oči.Rodičia neboli doma. Išli na víkend ku starkej maľovať. Sama doma. Akurát teraz, keď som niekoho pri sebe potrebovala. Nechcela som ísť medzi ľudí. No išla som.
Rýchlo som si prečesala vlasy. Aj tak vyzerali hrozne. Radšej som skočila po gumičku. Opláchla som si tvár. Orámovala som si horné viečko tekutou ceruzkou. Dobre, už sa na mňa dalo aspoň trochu pozerať. Umyla som si zuby, zabalila korčule a zdrhala ku Kristine. Za 10 minút som tam bola. Celú cestu som rozmýšľala nad ním a nad ostatnými. Nad tým ako mi ubližujú. A najviac on. Nakoniec to, že idem s Kristine a Sofie na klzko by mohlo byť lepšie. Zabudnem. Nie na dlho, ale na chvíľu.
"Ahoj." pozdravila som ich. 
"Ahóóój! " zakričali na mňa obe. Vrhli sa na mňa. Vystískali ma. Okey. Už som sa cítila lepšie. Prvá Katerinina otázka bola, či ma môže namalovať a vyžehliť mi vlasy. Jasné, že nie. Experimenty s mojou tvárou a celkovo mojím telom a osobou nedovolím nikomu. Ani som sa nevyzula. Skúsila som ich prehovoriť, aby sme už rovno išli. Podarilo sa.
Chceli však ísť tou dlhšou cestou. To sa mi už vybaviť nepodarilo. Púšťali si tie slovenské hip-hopové depresívne pesničky o láske, alebo tie feťácke s nadávkami. Mohla som si vybrať, že ktoré. No hádajte. Radšej nadávky. Na lásku som fakt nemala chuť. Pfuj! 
Konečne sme dorazili. Tie dve sa brutálne smialy. Na všetkom. Aj ja s nimi. No, aspoň som sa tvárila. Len,aby si nemysleli. Len, aby som zapadla.
Už za 2minúty nás púšťali dnu.Keď sme vošli, všetci sa na nás pozreli. Vlastne na nich. 
Predsa, však jeden človek upieral svoj pohľad na mňa. Nepoznala som jeho meno, ale vždy ma sledoval. Popravde, páčil sa mi. Bola som rada, že tam bol.Pred rokom som chodila na klzisko aj kupko, len kvôli nemu. Nikdy ma nebavilo chodiť von. Ale keď tam bol on áno. Nemala som odvahu spýtať sa ho, ako sa volá. A asi ani on. 
Bože, kým som si obula tie korčule stihla sa Katerine prezuť, kúpiť si hot-dog, skočiť na wécko a ešte aj odložiť veci. Sofie sa rozprávala s tými ľudmi, ktorí sa neviem ako volali. Potom ma predstavila. Aj tak som si ich mená nezapamätala.
Väčšinu času som sa držala s tými dvoma. Len raz som odbehla, lebo som chcela ísť dnu odmrznúť a ony nechceli ísť so mnou. Niekto ma potiahol na bok.
"Ou. Čo do pekla robíš?!" skrývala som svoj strach za nahnevaný tón.
"Som Maťo, teší ma."  povedal s úsmevom.
"Hej hej, super, aj mňa." povedala som s ironicky ľahostajným hlasom.
Zdvihla som zrak. Zatiaľ som sa pozerala len na svoje vlastné nohy. Dlho som rozmýšľala, či spím. Preboha vyfackajte ma niekto! 
"A tvoje meno?" krásne sa na mňa usmial. Nie počkať, skôr sa na mne smial. Musela som vyzerať dosť komicky.Kukala som sa na neho ako, ako na prízrak.
"Ja.. ehm.. ja som... Lucia." dostala som zo seba a aj to som si horko ťažko spomenula ako ma moji rodičia pri narodení nazvali.
"Takže, Lucia. Pekné meno."
"No, mala som to šťastie, že moji rodičia sa nado mnou zľutovali a aspoň nemo mi dali normálne."
Zrazu som sa rozhovorila. Išlo to ľahko.
"To ja som také šťastie nemal."
"Ehm, prečo? Veď Ma-ťo je pekné meno? Či?"
"No díky pekne." 
"Nie, nie vieš ja .. fakt je to pekné meno. A môžem vedieť to meno, čo máš v rodnom liste?"
Tú vetu som skombinovala tak, že ju mohol pochopiť len niekto s veľkou dávkou porozumenia.
"Martin. Aspoň myslím. Svoj rodný list som dávno nevidel." povedal a pousmial sa nado mnou.
"Dobre, a teraz by si ma mohol nechať ísť nie? A hlavne sa prestaň na mne smiať.Láskavo." S dávkou odhodlania a úsmevu som povedala.
"Nepustím ťa."
"A to ako prečo?" Musela som sa zasmiať na tom čo som povedala. Sama neviem prečo.
"Lebo nechcem." odpovedal mi rozhodne a postavil sa mi do cesty.
"Hééj ! Ta to čo?! A ja keď do školy chodiť nechcem tak nepôjdem? Takto to nefunguje." Okay.. priznávam. Začala som sa správať ako úplný debil. A čo? V takýchto chvíľach zo mňa nikdy nikto nedostane nič rozumné.
"U mňa  teda áno. Čo urobíš, ak ťa nepustím?"
"Začnem kričať."
"Hej, to poznám. Však ja ťa nejdem znásilniť!"
"No a? Môžeš ma okradnúť."
"To sa mi zasa nechce. Peňazí mám dosť."
"Fakt? Si mohol skôr povedať." povedala som s predstieranou zaujatosťou, ktorú sa mi zdalo rozpoznal.
"Si vtipná."
"Si myslím."
"Nejdeš so mnou na ľad?"
"Takže ma pustíš?"
"Nie, to som nepovedal, len ťa pustím na ľad."
"Dobre... a budeš ma ešte takto zblízka tyranizovať, alebo mi pustíš ruku?" riekla som a zdvihla mu pred oči moju ruku, ktorú držal on.
"Íp.. nepustím."
"Však to si s tebou vybavím." povedala som mu výhražným tónom. No, aspoň podľa mňa. On sa len začal smiať.Potom ma potiahol za ruku a vybral sa so mnou na ľad. Nevravela som nič. Cítila som sa skvelo. Keď sme vstúpili na ľad, najprv on a potom ja, všetci sa na nás pozerali. Ešte vždy ma držal. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť. Chcela som si len užívať tú chvíľu.
Korčuľovali sme sa. Veď čo iné sa dá robiť. Katerine a Sofie na nás hrozne dlho čumeli. Potom si niečo šepkali a keď som ich mohla vidieť len ja tak mi ukázali palec hore. Možno ma podporovali. Alebo ma ohovárali. Vtedy ma to netrápilo.
"Vieš, je divné, že sa všetci pozerajú." začala som rozhovor.
On sa pousmial. Snažil sa nájsť môj pohľad no ja som sa pozerala pred seba. Zrazu prudko pribrzdil. Až tak, že ja s mojím "brzdím o mantinel" som skoro spadla. Vďaka bohu ma držal a nepustil aj keby mal spadnúť so mnou. Zastali sme asi v strede. Zasa hľadal môj pohľad. Nechcela som sa mu pozrieť do očí. Bála som sa, že to skončí. A nechcela som aby videl v mojich očiach strach. Chytil mi bradu a nasmeroval moju tvár tak aby sa moje oči stretli s jeho. Nechcela som. On sa pozeral. Pousmial sa.  Takže to nevidel. Nevidel to, ako som sa bála, že to už končí, že to bol len moment, alebo strach s toho, že je to sen a ja sa zobudím. 
No on sa len pousmial. Nič viac. Čakala som, čo urobí.
"Za chvíľu pôjdem." Ja som to vedela! On ide preč. No fasa. Čo som mala urobiť?
"Aha." na viac som sa nezmohla.
"Vieš,..." nedopovedal
"Jané, chápem. Ahoj." riekla som. Bolelo to, čo som povedala. V mojom hlase musel počuť ten smútok, bolesť aj hnev. Chcela som, aby to vyznelo rozhodne a pohodovo. No nevydalo, ako brat hovorí.Keby som bola odvážna a sebecká povedala by som mu, že nemá odísť a nech ostane tu. No ja som taká nebola. Bohužiaľ.Už som sa išla otočiť a ísť preč. Chytil ma. 
"Nie, nechápeš. Chcem aby si išla so mnou."
Ja som nepochopila. Buď mi to celé s ním zpomalilo mozgové pochody,alebo to nepovedal dosť jasne. Chvíľu som mlčala. Pomyslela som si, že keď som už minútu nepovedala "áno, idem" , teraz už musím počkať čo povie on.
"Zdrhnime. Nechaj tu svoje kamošky. "
"Nemyslím, že ma nechajú len tak odísť. A ty a tvoji kamoši? musela som sa opýtať.
"Tím čo sú tu so mnou to bude jedno. No bež, len skús. Povedz im, že chceš ísť so mnou preč."
Pustil mi ruku. Nechcela som aby mi ju pustil! Nech mi ju zasa chytí. Och, dobre. Správam sa ako malá. Išla som za Sofie a Katerine. Vyvalili na mňa príval otázok typu "kto je to, chodíš s ním, páči sa ti, zoznámiš nás, etc..
Jediné čo sa odo mňa dozvedeli bolo: "Idem s ním preč. Nehľadajte ma." a odišla som.
"Všakže ta pustili? Nie sú tvojimi väzniteľkami."
"Nie sú, ale ty si."
"Teraz so mnou ideš dobrovoľne."
"To áno. A čo keď nebudem chcieť ísť?" 
"Tak to potom budem tvojím väzniteľom." odpovedal mi a zasmial sa. Aj ja som sa musela.
Teraz mi to vyzúvanie netrvalo veľmi dlho. Aj tak s tým však boli komplikácie. Ťahal mi korčuľu. Skoro ma zvalil z lavičky a sám sa prekoprcol na zem. Odišli sme s klziska. Len tak sme sa prechádzali. Bola som šťastná. Najšťastnejšia. Zabudla som na všetko, na všetkých. Aj on bol. Aspoň tak vyzeral. Tak spokojne. Aj ja som bola. Nekonečne šťastná. Žiarila som ako žiarovka. Aj on tak žiaril. A žiarime navždy. Sme šťastný až doteraz. A navždy. Aj ja, aj on. ♥

"Milovať znamená žiť život toho, koho miluješ."
Tolstoj


Lusie Jose ©
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama